DATE Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Nunc sed cursus metus, quis facilisis nunc. Nunc in nunc facilisis, posuere risus non, feugiat magna. Praesent sed metus dolor. Curabitur id rhoncus ipsum, in ornare tellus. Suspendisse potenti.
DATE Lorem ipsum dolor sit amet, consectetur adipiscing elit. Nunc sed cursus metus, quis facilisis nunc. Nunc in nunc facilisis, posuere risus non, feugiat magna. Praesent sed metus dolor. Curabitur id rhoncus ipsum, in ornare tellus. Suspendisse potenti.
Post by Levi Ace Siers on Jan 20, 2019 20:21:32 GMT
V nemocnici bolo neprekvapivo rušno. Na to, aké bolo Heathens malé mesto oproti iným, tu bolo kopec zranení a situácii, ktoré si vyžadovali doktorskú pomoc. Levi šiel od jedného pacienta k druhému a mal taký pocit, že sa nezastaví. Aj teraz naňho už čakal ďalší. Zlomená ruka. Nič moc, ale keďže nešlo o život, bolo to fajn. Predpísal teda ešte nejaké lieky predošlému pacientovi, povedal mu k nim potrebné informácie ako kedy alebo skôr ako často ich užívať a tak podobne a odprevadil ho k dverám. ,,Pán Whitehorn, ste na rade" povedal s úsmevom a vydal sa naspäť k svojmu stolu, kde mal rontgenove snímky jeho zlomenej ruky. Zatiaľ kým ďalší pacient vošiel a usadil sa, si snímky pripevnil na svetelnú tabuľu (či čo to je... snáď každý pochopil), zapol ju a potom si pozorne snímky prezrel. ,,Máte šťastie, ide len o bežnú fraktúru. Neboli poškodené žiadne väzivá naokolo... bude to chcieť len trocha času" povedal milo a s úsmevom ako vždy. Vždy sa snažil správať ku sovjím pacientom milo, pretože povedzme si narovinu, nepriateľský či nepríjemný prístup by ničomu nepomohol.
Post by Nino Whitehorn on Jan 20, 2019 20:56:52 GMT
Čekal na výsledky. Rozhodl se posadit přímo vedle dveří, aby případně mohl uslyšet volání toho doktora. Neznal ho, což nebylo překvapením, jelikož nemocnici tak často nenavštěvoval, teď byl však často vídaným pacientem, občas záda, občas hlava, teď zase ruka. Stále čekal na chvíli, kdy by jej označili za zcela postiženého a nechali si ho někdo v rohu na vozíčku. Bohužel se tak nestalo. Nohy si pohodlně roztáhl, hlavou se opřel o monotónní zdi místnůstky, tiše oddychoval. Smrad nemocnic nenáviděl. Pak se ozvalo jeho jméno, pan Whitehorn, stejně jako jeho otec. Odporné. Tak se tedy pokusil se postavit, docela to šlo, nevyhnul se však palčivé bolesti, když se pokusil ohnout. Bylo zde dost věcí, na které si musel zvykat. Mlčky poslechl a přišel, daroval doktorovi, jehož jméno se neobtěžoval zapamatovat, docela nemilý pohled, který jistým způsobem měl být i pozdrav. Posadil se, samozřejmě, přeci jen byl docela osláblý a jeho nohy připomínaly spíše želé, nežli něco z kůže a kostí. „Jak dlouho?“ houkl na muže stroze. Byl rád, že se jeho tělo uzdravovalo docela rychle, totéž však nemohl říci o vlastním chování. Vše hrálo na barvách chaosu, a on jen přihlížel změnám. Panda. Stále potřeboval vědět, kde je, každý z doktorů o žádné takové nic neslyšel. Mělo cenu se ptát i jeho?
Post by Levi Ace Siers on Jan 20, 2019 21:06:42 GMT
Pacient nanešťastie nebol zrovna v dobrej nálade... no Levi sa mu nemohol diviť. V konečnom dôsledku, nebol prvý a ani posledný s takým chovaním a boli tu už aj omnoho horší. A koho by nadchla skutočnosť, že musí tráviť čas v nemocnici, všakže? ,,Povedal by som tri až päť týždňov. Záleží od toho, či budete dodržiavať absolútny pokoj pre vašu ruku a taktiež záleží od vašej samostatnej schopnosti regenerácie, ktorá je u každého iná" odpovedal na jeho otázku. Väčšinou to trvá 3 až 8 týždňov, no táto zlomenina patrila medzi tie menšie, bežnejšie, takže neodhadoval to na viac než štyri a pol, maximálne tých 5. ,,Dám vám na to sadru, nič viac sa s tým robiť nedá" oznámil mu a začal si pripravovať všetky potrebné veci.
Post by Nino Whitehorn on Jan 20, 2019 21:15:51 GMT
Tři až pět týdnů, cože? Pořádně se na muže musel podívat, nadzvedl při tom jedno obočí. Vážně? Byl to blbý novinář. Potřeboval obě ruce k práci, nejlépe další dvě navíc, jak se měl takhle uživit? Raději to ale nedával najevo, přeci jen by asi začal řvát už z několika důvodů. Jeden z nich byl už ten, že mu chyběly ty dvě ruce navíc, to bylo to jediné, co měl na mysli. Pandora. Možná se jí nic nestalo, možná byla doma. Možná zapomněla cestu do nemocnice a nenavštívila ho, a ačkoliv to bylo až příliš absurdní, věřil v to. Nebo se alespoň snažil, což bylo již tak velmi náročné a překvapivé. „Jo,“ odkašlal si. Určitě se bude snažit. Přikývl, takhle mu poděkoval, možná mu nic dobrého neřekl, ale aspoň dostal odpověď na něco. To se hodilo – odpovědi. Pak už ho jen nechal v klidu si připravovat svoji sádru, to se porozhlédl po místnosti. Monotónní. „Pandora Benton,“ vyřkl jméno dívky náhle, „neznáte ji?“ Nakonec si řekl, že se zeptat může.
Post by Levi Ace Siers on Jan 20, 2019 21:22:31 GMT
Keď už mal všetko hotové, podišiel k Ninovi a začal pracovať na tom, aby mu na 3 až 5 týždňov znepríjemnil život znehybnením ruky. Toľko k jeho práci... no musel to spraviť tak, aby sa mu kosť zrástla správne, takže musel byť aj pomerne dosť opatrný, aj keď to už ovládal tak, že by to vedel spraviť poslepiačky. ,,To meno mi nič nehovorí. Mohol by som to preveriť v databáze... aj keby som nemal... či tu náhodou niekedy v poslednej dobe nebola, no viac asi nedokážem spraviť" povedal a ďalej sa venoval sadre. Tipoval, že ide o nejakú jeho známu. Prečo by sa inak na ňu pýtal... No musel sa opýtať... ,,Súvisí nejak jej postrádanie s vašimi zraneniami?" vyslovil svoju otázku, ktorá pochádzala z jeho čírej zvedavosti, no samozrejme nemusel odpovedať keď nechcel.
Post by Nino Whitehorn on Jan 20, 2019 21:31:33 GMT
Bohužel přešlo k té nejhorší části jeho návštěvy, což bylo sádrování samotné. V životě si nic nezlomil, vždy byl opatrný, vždy se dokázal vyznat, teď byl však zde, přímo v tomto stavu. Bez orientace, bez rozumu a s rukou na několik částí, přesně něco, co by si každý muž jeho věku a povahy přál. Tiše tedy pozoroval dobře odvedenou práci doktora, byl opatrný a něžný, něco, co od dnešních doktorů zase tolik neočekával. Ne tedy, že by to chtěl říct nahlas, nebo vlastně ano. Po tom, co sám řekl, měl tu náladu to udělat. Oči se mu rozzářily, na tváři se objevilo něco, co vzdáleně připomínalo úsměv, rychle však zmizel. „Vážně?“ musel si muže přeměřit, zda by toho byl vážně schopný. Možná byl zvědavý, přeci jen to byl ten záhadný muž, kterého našli v lese. Jak se tam dostal, a co ho zranilo, to bylo tajemstvím. Jeho odpověď byla samozřejmě pro ostatní směšná. „Jistým způsobem ano,“ odvětil, opět docela stroze. Nechtěl se o tom bavit, ne, dokud by o ní něco nevěděl.
Post by Levi Ace Siers on Jan 20, 2019 21:42:51 GMT
,,Vážne" potvrdil mu svoje slová. Nie, nemal by to robiť. Všetky mená a zvyšné údaje v databáze neboli pre nikoho okrem doktorov a bolo to istým spôsobom porušenie zákona, no čo by Levi nespravil pre pacienta? Keď dokončil sadrovanie, ubezpečil sa, že je všetko tak ako má a pomaly sa vybral opäť ku stolu. ,,Budete tu musieť chvíľu počkať, kým sadra zaschne. Inak je myslím jasné, že rukou treba nehýbať a najlepšie by bolo si celkovo dopriať veľa odpočinku"povedal už Ninovi určite známy fakt. Predsa len s tým, čo všetko videl v jeho zdravotníckej karte... zišlo by sa mu pár dní čisto len na regeneráciu. On zatiaľ napísal do počítača meno, ktoré mu pred tým povedal, no žiaľ, nič čo by mohlo pomôcť nenašiel. ,,Podľa záznamov tu nikto s takým menom nebol už veľmi dlhú dobu. Obávam sa teda, že vám nepomôžem s jej nájdením. No dúfam, že je v poriadku" povedal a nepovedal to len zo slušnosti. Určite nechcel aby sa komukoľvek niečo stalo. Nevedel čo presne by si mal predstaviť pod jeho odpoveďou "istým spôsobom" no nechcel sa pýtať viac, keďže už aj tak nevyzeral nejak zhovorčivo.
Post by Nino Whitehorn on Jan 20, 2019 21:59:16 GMT
„Děkuji,“ zamumlal si pod nosem, načež povzdychl. Byla to úleva, jistá část, kterou ze sebe potřeboval dostat. Určitě tam byla, určitě je v pořádku. Musel si tím být jistý, jinak by neudržel svůj vážný výraz tak v klidu, protože by klidný nebyl. Raději ale nepřemýšlel nad tím, co by být mohlo – věřil v to, co bylo zjevné. Raději se o tom ale více nezmiňoval, pro případ, že by si to rozmyslel. „Vím,“ opět dodal k jeho slovům, možná už jeho hlas nezněl stejně monotónně jako zbytek nemocnice, ale stále šlo poznat, že se snažil působit klidně a vyrovnaně. Ve skutečnosti byl až příliš daleko od někoho vyrovnaného. Pak se obrátil na muže, aby viděl, že něco píše do počítače, že by? Mlčky doufal, v očích se mu odrážela naděje, taková, kterou by nedokázal vyjádřit. To, co však pokračovalo, jej lehce dokázalo porazit k zemi – jako nějakou mouchu. „Jo,“ uchechtl se, vážně se uchechtl, pokrčil rameny, „taky doufám.“ Možná šlo až příliš vidět, že nebyl nijak překvapen. V nitru ne. Byl postaven přesně tak, aby očekával to nejhorší, to ačkoliv se snažil působit jako opak. „Kdyby náhodou, dejte vědět,“ poprosil muže, hleděl ven z okna. Kde by mohla být? „Prosím.“
Post by Levi Ace Siers on Jan 20, 2019 22:09:02 GMT
Nino teda vážne moc zhovorčivý nebol, no ani to nebolo niečo, na čo by Levi nebol zvyknutý. Predsa len sa mu zazdalo, že sa správal už trocha... primeranejšie či príjemnejšie ako na začiatku, čo sa dalo považovať sa istý pokrok, za ktorý bol Levi rád. Po nie veľmi dobre správe, však im obom zrejme nezostávalo nič iné ako dúfať. Levi veril tomu, že bude v poriadku. Inak by tu už predsa bola, alebo nie? Samozrejme, mohlo byť veľa okolností, na základe ktorých to mohlo byť inak, ale on vždy dúfal v to najlepšie. ,,Spoľahnite sa" povedal stále s jemným úsmevom. Opäť by nemal. Ale rád pomáhal nie len ako doktor a keď šlo zrejme o niekoho dôležitého pre tohto jeho pacienta, nevidel dôvod k tomu, aby sa nesnažil spraviť všetko čo je v jeho silách, aj keď tým tak trocha pár vecí porušoval. ,,Ale keby niečo, nikto o mojej spolupráci vedieť nemusí" povedal len tak pomimo, akoby mlčanie o tomto nebolo samozrejmosťou. Aspoň on to tak bral a dúfal že je to tak aj z druhej strany.
Post by Nino Whitehorn on Jan 20, 2019 22:47:26 GMT
Bylo to absurdní, když na pár minut věřil v něco tak dobrého, tedy samozřejmě, tohle jej nějak nepoznamenalo, spíše právě prožíval jen pád, takovou smutnou chvilku, dalo by se říci. To, co by následovalo, by byl Nino. Ten jediný a známý, který k povaze Pandory zapadal jako nějaká blbá kostka lega. Beztak by se našla v jejich bytě, to kdyby tam ještě byl. Už chvíli ten bordel neviděl, možná mu přeci jen chyběl – chtěl domů. Přemýšlel. Byla zde možnost, že by mu doktor lhal? Ne. Takové lidi znal, tak milé a usměvavé filantropy, kteří by pro dobro ostatních udělal tolik, jako například tohle. Snad i věděl, že by jeho kariéra záležela na slovech, které by právě on sám mohl říci. No, Nino ale také nebyl nikým, kdo by lidem dělal ze života peklo. Když už, tak chvíle, možná nějaké období. Přikývl, už se mu z toho děkování pomalu dělalo špatně. „Nic neřeknu,“ ujistil muže, jestliže ale znal něco, co by mu mohlo odkrýt pravdu, tak byl připraven mu ze života udělat dvakrát tak horší peklo. Lži neměl v lásce, ale taková lež by z něj udělala lítici.
Post by Levi Ace Siers on Jan 21, 2019 15:10:38 GMT
Muž mu aj slovami potvrdil, že pomlčí, čo bolo podľa Leviho najlepšie pre oboch. Levi bol rád, že mohol pomôcť a on zase získal aspoň tú chabú informáciu, že v nemocnici sa nikto s menom Pandora Benton nenachádza. Samozrejme, že Levi plánoval dodržať aj svoje slová o tom, že keby sa tu náhodou daná osoba objavila, informoval by ho. Predsa len, kontakt naňho by sa určite niekde našiel a ten jeden telefonát by bol maličkosť. ,,Je ešte niečo s čím by som mohol pomôcť?" opýtal sa pre istotu. Pýtal sa teda hlavne z doktorského hľadiska, keby ešte mal nejaké neošetrené zranenie, či by sa chcel o niečom uistiť, či sa na niečo opýtať, no Levi by bol zrejme ochotný pomôcť aj v iných ohľadoch... ako napríklad pohľadať v databáze niekoho ďalšieho (haha).
Post by Nino Whitehorn on Jan 21, 2019 15:30:01 GMT
Nuže dobrá, slib byl položen. Dále? Nevěděl, zda počínat tak, jak chtěl, nebo jednoduše zase odejít. Přeci jen to byl někdo, kdo by mu mohl případně věnovat nějakou další chvilku informací, v nejhorším by neměl ani na vybranou, ale vydírání už něj nehrálo žádnou roli. Tiše sledoval onu ruku, pocit to zrovna nejlepší nebyl – cítil se jako nějaké zraněné zvíře, které bylo na pokraji smrti. Tak ztracené, v bezvědomí a stavu konstantního chaosu. Jak překrásné. Když se tedy doktor – spíše tedy už jeho spolupachatel – zeptal, zda by mohl ještě pomoci, zarazil se. Mohl? No, samozřejmě, záleželo jenom na tom, jestli si pomoci chtěl. „Jen tak pro zajímavost,“ odkašlal si, jistým způsobem chtěl působit nenápadně, „nebyl tu někdo v blízké době napaden zvířetem?“ Samozřejmě si musel najít nějakou výmluvu. „Do novin.“
Post by Levi Ace Siers on Jan 21, 2019 15:45:41 GMT
Prišla pomerne zaujímavá otázka. Súviselo to s jeho prípadom? Jeho odôvodneniu moc neveril, no vlastne odpovedať na túto otázku mohol bez porušenia akéhokoľvek zákona či doktorskej prísahy, keďže nešlo o nikoho konkrétneho. ,,Zranení od zvierat bývajú pomerne častým javom a ak nerátam občasné nehody s domácimi miláčikmi, vždy ide o vlkov" povedal, pričom si automaticky spomenul na jeho najlepšieho priateľa, ktorý tiež jedného stretol... no ten nemal toľké šťastie, aby vydržal cestu do nemocnice. Áno, Levi nad tým mnohokrát uvažoval a pri každom ďalšom zranení pri ktorom bol spomínaný vlk bolo stále viac a viac otázok a rovnako ako počet týchto otázok rástlo aj jeho presvedčenie, že tu ide o niečo viac. Toto predsa nemohla byť náhoda... hlavne keď sa vezme do úvahy, v ktorej časti mesiaca sú tieto zranenia najčastejšie... Spln. Väčšinou sa však len prehováral, že je paranoidný kvôli tomu, že aj v noci kedy Bruce zomrel, bol spln a možno to všetko ostatné bola len náhoda. Vlastne... určite to tak bolo. Niečo nadprirodzené za tým nemohlo byť, alebo?
Post by Nino Whitehorn on Jan 21, 2019 16:05:19 GMT
Možná to do novin psát nehodlal. Možná, jenom možná, se rozhodl jednat na vlastní pěst, přeci jen začínal být unavený těmi výslechy, opakování se. Málokdo by mu věřil to, že jej napadl vlk a dokázal tak lehce odstrčit. Vlastně on by si taky nevěřil, ale věděl, co se stalo, to ačkoliv se jej pokoušeli už zpochybnit – alkohol, jeho zhoršující se zrak. Někteří se z něj snažili udělat feťáka z ulic. On si ale věřil, a věřil v to, že se najde někdo, nebo něco, co by mu pomohlo odkrýt alespoň část té pravdy. Pandora byla stále součástí toho všeho, možná proto byl tak zapálen. „Vlci,“ musel si zopakovat, opět se mu na tváři objevil onen sarkastický úsměv značící zmatení. Měl už je po krk. Přeci jen o nich psal, byly to dlouhé a nudné články a různých napadeních, nikdy však nic konkrétního, což bylo docela zřejmé. Oběti nic nevěděly, policie nic nevěděla. A on bohužel taky ne. Marně teď pátral po něčem, co by ho navedlo o kus blíže k pravdě, ke ztracenému kamarádovi. Tolik myšlenek, tolik absurdních nápadů, které si dokázal domýšlet. „Nějaké podobnosti?“